Bývalí učitelia a žiaci spomínajú...

Ondrej Valent - náš prvý riaditeľ v rokoch 1968 - 1971

Celú svoju mladosť prežíval v Banskej Bystrici. Tam skončil učiteľský ústav. Potom narukoval a bol zadelený do dôstojníckej prípravy v Martine. Vojakom bol päť rokov, z toho dva roky bol na fronte a neskôr slúžil ako veliteľ pluku v autoškole v Topoľčanoch.

V máji 1946 sme sa zosobášili a ministerstvo školstva nás obidvoch umiestnilo do základnej školy v Nesvadoch. Neskôr si vzdelanie doplnil na UK v Bratislave, kde  získal kvalifikáciu promovaného geografa.

V r.1960 bol preložený do kolárovskej základnej školy.

Ako človek bol na seba prísny, a to žiadal aj od ostatných. Bol však láskavý a deti -- žiakov miloval. Po povodni r.1965 bol ustanovený za riaditeľa školy a na starosti mal dokončenie a zariadenie novopostavenej slovenskej školy – čo sa mu aj podarilo.

Bol zakladateľom Matice slovenskej v Kolárove a bol hrdý na to, že je Slovák. 

Jeho životná púť sa skončila v roku 1980, keď bol so spevokolom Lýra na zájazde vo vtedajšej NDR. Zomrel ako 58-ročný v Drážďanoch a pochovaný je v Kolárove. 

Marta Valentová, 

manželka

 

Karol Kovács, riaditeľ v rokoch 1971 - 1980

Môj otec bol riaditeľom školy od roku 1971 alebo 2 a v tom čase   sa už rodičia presťahovali z Komárna do Kolárova, takže sme sa vídali iba počas víkendov, dovoleniek a prázdnin. Na jeho profesionálny život si veľmi nespomínam, ale keď som chodievala domov,  navštevovali nás jeho kolegyne a kolegovia. Spomínam na p. Pilišiovú, (Marlen) p. Schneidera (Vili bácsiho) a jeho nezabudnuteľnú trnavskú slovenčinu. Na to, ako sa vedeli navzájom dobromyseľne prekárať a bývalo u nás veru veselo. Profesionálne problémy predo mnou nerozoberali, ale viem, že otec mal veľmi blízky vzťah k deťom. Najmä k „domovákom“. Boli to deti z kolárovského detského domova, ktorých osudy poznal a často o nich rozprával. Tieto deti nás aj často navštevovali, pozýval niektoré na oberanie čerešní koncom školského roka. Boli to väčšinou deti žijúcich rodičov, ktoré boli z rôznych dôvodov odložené do detského domova. Na mená niektorých si ešte pamätám. Jožko Antalík (vedel krásne spievať) a jeho sestry, súrodencov Tonka, Terezku a Gabiku. Chodili k nám aj preto, že mamka pracovala v tom čase v domove, takže navštevovali našu rodinu počas víkendov, keď som rodičov navštevovala aj ja. 

Otec veľmi rád čítal knihy v jazyku slovenskom aj maďarskom.  Zaujímala ho najmä história a keď si prečítal nejakú knihu, čo ho zaujala, vedel o nej veľa rozprávať. Keď sme boli ešte veľmi malé deti, rozprával nám rôzne zaujímavosti z histórie. Volal to čierna hodinka a my sme ho so záujmom počúvali. Pamätám si na chvíle, keď porobil všetky práce okolo záhrady, ako si ľahol na svoj obľúbený gauč a čítal. Vtedy ho nič nemohlo vyrušiť. Ani naša mamka, ktorá ako praktická gazdiná mu vyratúvala, čo všetko ešte treba porobiť okolo domácnosti. Táto láska ku knihám a k čítaniu prešla aj na nás troch  súrodencov. Na mňa profesionálne, lebo som sa stala knihovníčkou,  pracujem v knižnici a inú prácu si neviem predstaviť. 

 

Mgr. Alžbeta Kovácsová Littvová,

dcéra Karola Kovácsa   

 

 

Jaroslav Ježo,  riaditeľ v rokoch 1980 - 1991

Rád spomínam na svoje 11–ročné pôsobenie v  kolárovskej základnej škole. Keď som v roku 1980 nastúpil ako nový riaditeľ do početného a zohraného kolektívu, mal som obavy, ako ma prijmú. Stretol som tu však pracovitých a zodpovedných pedagógov, cieľavedomých žiakov a starostlivých rodičov. Všetci spoločne sme dosahovali pozoruhodné výsledky vo vyučovacom i výchovnom procese.

Vo svojich spomienkach sa rád vraciam k družobným vzťahom s Blanskom (Česko) a Szombathelyom (Maďarsko), spomínam aj na veselé a zároveň vzdelávacie kolektívne ako aj rodinné výlety, na školy v prírode a lyžiarske zájazdy.

Počas obdobia môjho „riaditeľovania“ som sa stretol s množstvom dobrých a ochotných ľudí, ktorých prácu si dodnes cením. Na nepríjemné momenty som už zabudol a na dobré a pekné chvíle budem spomínať vždy.

Mgr. Jaroslav Ježo,

učiteľ na dôchodku

 

 

Mgr. Alžbeta Mršková, riaditeľka v rokoch 1991 – 1996

Po 27-ich odučených rokoch ako učiteľka som nastúpila v r.1991 do funkcie riaditeľky školy. Bolo to obdobie, keď po „nežnej“ revolúcii nastupovalo obdobie demokracie.

Učiteľský zbor bol zo začiatku rozdelený na dva tábory – pre a proti demokracii. Niektorí učitelia si vysvetľovali demokraciu ako voľnosť na sebarealizáciu bez vedenia nadriadených orgánov. Postupne sa všetko skonsolidovalo, učiteľský zbor sa znova zjednotil a začali spoločne pôsobiť na výchovu a vzdelávanie žiakov. Nebola ľahká úloha viesť v tomto období veľký učiteľský kolektív. No napriek tomu to bola práca pekná, záslužná a v dobrom pracovnom kolektíve aj radostná. Dobre sa mi spolupracovalo s výborom ZRPŠ, so žiakmi, ale aj s rodičmi. Na nepríjemné udalosti, ktoré sa vyskytli (ktoré sme prežili), sa postupne zabudlo. Spomínam na túto funkciu s láskou, s pocitom dobre vykonanej práce. Rada sa vraciam do školy aj v dnešných časoch, zaspomínať si s kolegami na dávno minulé časy.   Také krásne spomienky prajem aj dnešným kolegom, keď budú na zaslúženom dôchodku.

 

Mgr. Alžbeta Mršková, 

učiteľka na dôchodku

 

 

Deti kolárovských škôl našli po povodni v šk.r.1965/66 svoj nový domov v zotavovniach šiestich, väčšinou horských stredísk v bývalom Československu.

Celé osadenstvá žiakov, pedagógov, vychovávateľov a pomocného personálu sa definitívne sformovali na jednoročný pobyt mimo domova. Každý z nás si plne uvedomoval dôležitosť a zodpovednosť za zverené deti. Nikomu nebolo potrebné pripomínať, že okrem výchovno-vzdelávacej činnosti zastupujeme aj rodičov. Samozrejmosťou sa stalo pohladenie detí, pritúlenie, nočné obchádzky po izbách – pokojné spanie, či sú dostatočne prikryté, či je všetko v poriadku. Plynulý chod všetkých činností sa riadil vopred vypracovaným harmonogramom – režimom dňa.

Dopoludňajšie vyučovanie bolo iné ako doma (myslím na prostredie). Nároky na osvojenie učiva ostali. Prospech žiakov sa výrazne zlepšil aj vďaka vytvoreným podmienkam a pravidelnej príprave  na vyučovanie pod dohľadom vychovávateliek. Žiaci si osvojili množstvo návykov – pravidelnosť, poriadok, presnosť, slušnosť, hygienické návyky, ale aj potrebnú samostatnosť.

O elokované školy sa postarali patronátne závody. Deti dostali oblečenie, vianočné balíčky a organizovali im rôzne poznávacie výlety.

S blížiacim sa koncom našej elokovanej školy začala u detí  väčšmi silnieť túžba po domove, po mame, otcovi, súrodencoch. Lúčenie bolo ťažké, ale zároveň radostné. Bolo nám dobre, ale doma je doma.

Na záver môjho spomienkového príspevku a s odstupom času vyjadrujem vďaku všetkým zainteresovaným. S úctou spomínam na tých, ktorí už nie sú medzi nami.

 

Aurélia Rajtárová, 

učiteľka na dôchodku 

 

Ústredie pre koordináciu tohto programu v rámci nadácie bolo v meste Žiar nad Hronom. Viedla ho Mgr. Eva Končoková.

V Kolárove podľa programu „Krok za krokom“ začala ako prvá pracovať riaditeľka MŠ na Lesnej ulici č.8, pani Mária Košturiaková. Stala sa poradkyňou aj lektorkou pre ďalších nadšencov v rámci okresu Komárno. 

Bolo logické, že na prácu v škôlke je potrebné nadviazať aj po nástupe detí do základnej školy. Preto v septembri roku 1995  získala pre túto prácu Mgr. Beátu Caisovú, učiteľku 1.ročníka. Po jej odchode z Kolárova pokračovali v tomto programe Mgr. Žofia Nagyová a Mgr. Iveta Bobályová. Samozrejme, potrebná bola kontinuita s prácou v školskej družine, čo si vyžadovalo aj spoluprácu vychovávateľky Marianny Steinerovej. Keďže to bola perspektívna činnosť prinajmenšom po 4.ročník, bolo potrebné v spolupráci s ústredím v Žiari nad Hronom reorganizovať vyučovanie po každej stránke. Trieda dostala nové zariadenie, lavice, police, špeciálne pomôcky a vzdelávacie hračky pre deti, koberec, hodiny, presýpacie hodiny, akvárium do učebne, nové pracovné zošity, vychádzali nové učebnice, z ktorých si bolo možné vybrať. Nastavilo sa nové hodnotenie (slovné až do štvrtého ročníka), nadviazala sa spolupráca s rodičmi v inej podobe, s väčšou, ústretovejšou snahou o vzájomnú výmenu názorov, o porozumenie, ktoré sledovalo výlučne výchovno-vzdelávacie záujmy a dobro detí.

Slovné hodnotenie si vyžadovalo pracné zavádzanie rôznych grafov úspešnosti žiakov v každom predmete, pravidelné dopĺňanie portfólií jednotlivcov ich výslednými prácami (kontrolnými, písomnými, výtvarnými, ručnými), inštaláciu vždy čerstvých výstaviek detských prác a projektov, záznamy o deťoch, častejšie schôdze rodičovského združenia, stretávania v trojiciach  učiteľ – žiak – rodič , individuálnu prácu so zaostávajúcimi, postupovanie v učive „krok za krokom“ pri udržiavaní žiakovho tempa a rešpektovaní jeho schopnosti dávať veci do súvislostí. Základným pravidlom bolo využívať v plnej miere rôzne formy a odtiene pochvaly a povzbudenia. Slovne bolo nutné vyjadriť stav vedomostnej úrovne žiaka a to v intenciách jeho racionálnej a emocionálnej inteligencie, ktoré by mali byť pri  ideálnom poňatí v rovnováhe. Učebňa bola rozdelená na pracovné centrá - matematické, literárne, prírodovedné, výtvarné, pracovné, v ktorých sa skupiny žiakov striedali.

Program „Krok za krokom“ nebol v škole naďalej realizovaný, nakoľko všetky tri pani učiteľky zo školy z rôznych dôvodov odišli. Napriek tomu na Slovensku na mnohých školách ešte funguje, ba začínajú po ňom siahať aj ďalšie kolektívy pedagógov. Ústredie je stále v Žiari nad Hronom, stačí prejaviť záujem.

 

Mgr. Žofia Nagyová, 

učiteľka na dôchodku

 

Mala som ťa doslova na skok. Delili ma od teba tri domy a cesta. Potom chodník popri nevysokom múre.  Dva pavilóny, pergola obsypaná ružami. Moja škola.

Do prvej triedy sme spoločne s mojou „najstaršou“ kamarátkou cupkali v bielych podkolienkach, s rovnakými školskými taškami na chrbte. V obchode vtedy iné nemali, my sme však boli hrdé, že s rovnakou taškou vyzeráme ako sestry. Pani, pardon, v tom čase súdružka učiteľka s krásnym menom Ľubica nás vítala v I. B. Dlhé tmavé vlasy, obrovské oči, úsmev. Do triedy si nosila husle a krásne písala na tabuľu. Jednoducho sme ju milovali. 

A keďže nielen školou je človek živý, mnohým zaujímavým oblastiam sa jednoducho nedalo odolať. Taký spevácky zbor. Dirigentka a mama mojej „najstaršej“ kamarátky v jednej osobe ma vždy vedela dokonale presvedčiť, že aj keď nemám hlas hodný sólistu, moje miesto je v zbore! Dnes si spievam už len keď som sama v aute, ale som jej za to vďačná.

Nezabudnuteľné slovenčinárky venovali celé hodiny nácvikom umeleckého prednesu. A potom to prišlo: Rozprávka o zajačej rodinke, Snehulienka a napokon Ľubica medvedica! Pre nás všetkých skutočné divadlo, so skutočným scenárom, vlastnoručne vyrobenými kulisami a honosnými kostýmami. Rola kráľovnej vo fialovej róbe zdobenej zlatými niťami, požičanej z Maďarského oblastného divadla, a k tomu kučeravá blond parochňa na hlave –bola som skrátka herečkaaaa! Vyrazili sme na turné – ohúrili školákov nielen v našom, ale aj v „družobnom“ okrese Blansko! 

Mala som šťastie na výborných spolužiakov. Skrátka, perfektný ročník s perfektnými učiteľmi. Tých pár menej príjemných spomienok už akosi vybledlo. A preto ti, milá škola, želám mnoho žiakov s krásnymi spomienkami a takých úžasných učiteľov, na akých rada spomínam ja!

 

Mgr. Drahoslava Dobrovicsová,

rod.Gőghová                                                                                   redaktorka TV JOJ

 

Ani som netušil, že moja škola je mi takmer rovesníčka – má len o päť rokov viac ako ja. Súdiac podľa toho –  je to už dnes  „ženská v najlepších rokoch“.  Spoznal som ju ako 10-ročnú „slečinku“, jazykom tej doby povedané  –  bola vo veku „usilovnej pionierky“.

Ak dnes spolu hľadáme odpoveď na otázku:  „Čo ti dala tvoja škola ?“, dovoľte mi odpovedať trocha inak. Osobne si veľmi cením najmä to, čo mi nevzala. Nevzala mi radosť z detstva, pretože nás naši učitelia nechali  hrať sa a nepremenili nás na chodiace príručky vedomostí. Nevzala mi schopnosť snívať a realizovať svoje predstavy, lebo  moji učitelia mi nechali dostatok voľnosti  a neznechutili ma pri prvom neúspechu. Nevzala mi ani moju osobnosť – to preto, lebo učitelia boli tolerantní, nepretvárali ma na svoj obraz a nezlomili ma. Nevzala mi schopnosť odlišovať dobré od zlého. To preto, že moji učitelia boli spravodliví.

V  „mojej škole“ som získal vedomosti a utužil si vlastnosti, ktoré mi dnes pomáhajú uplatniť sa v rámci spoločnosti. Dnes je preto moje ďakujem omnoho vrúcnejšie ako v čase,  keď som naposledy prechádzal jej bránami.                                 

„Poznanie a pokora prichádzajú spolu“  (F. Vymazal)

MUDr. Radovan Košturiak, 

lekár, Lučenec

 

            

Na svoju starú dobrú základnú školu spomínam takmer každý deň odo dňa, keď sa za mnou zatvorili jej brány a vkročila som do „veľkého sveta“. Ako to už v živote býva, človek si uvedomí hodnoty čohokoľvek len plynutím času. Vtedy, keď sa zahľadí do minulosti a začne klásť na vážky svoje počiny. Nuž, moji bývalí spolužiaci mi určite dajú za pravdu, že sme mali nádherné detstvo.

Naša trieda bola veľmi podarená. Výnimočná. Plná malých žiačikov so silnými charakterovými vlastnosťami. Mali sme veľmi dobré správanie. Pani učiteľka Petrencová sa nám po rokoch priznala, že v kútiku duše túžila po tom, aby mohla byť našou triednou učiteľkou. Dostala nás v treťom ročníku. Tie roky možno popísať niekoľkými slovami: pokoj, radosť, harmónia, vyrovnanosť, láska. Mali sme ju veľmi radi. Na našich stretávkach, ktoré sú mimochodom veľmi pravidelné a konajú sa každé tri roky, nás pamäť pani učiteľky na naše mená neprekvapuje. Vie ich dodnes. Hovorieva, že sme boli „takí iní“.

Zistili sme, že tvrdou prácou sa dá dosiahnuť všetko. Bez rozdielu na to, kto má aké danosti. Už v siedmom ročníku sme cítili atmosféru prijímačiek. To slovo v nás vyvolávalo hrôzu, a preto sme sa k nim stavali veľmi seriózne.

Pamätám si, ako nás hnala túžba obliekať sa moderne. V tom čase boli všetky moderné veci „podpultové“ a preto sme často vyrábali módu my sami. Pletením, vyšívaním, háčkovaním. V čase mojej puberty boli v móde dlhé ofiny. Nedali sme na ne dopustiť. Ako kompromis medzi tvrdeniami učiteľov a rodičov, že „však si pokazíš oči“ a našimi tvrdeniami „však je to v móde“, slúžili sponky do vlasov, tzv.“katicky“, čiže sponky s motívom lienky, ktoré sme si dávali do vlasov na hodinách. Veru, ani nás puberta neobišla. Mali sme radi populárnu hudbu a každý z nás sníval o tom, že bude vedieť po anglicky. Aj moja neopísateľná túžba ovládať tento jazyk má korene práve v tomto období. Na základnej škole sa vtedy angličtina ešte nevyučovala, takže zostávali len bádania v úlohe samoukov.

Na stretávkach je našou pravidelnou témou porovnávanie našich školských čias so súčasnosťou, a keďže už máme vlastné školopovinné deti, téma je takmer nevyčerpateľná. Jedno je isté: každý z nás je hrdý na svoju liaheň. Úrodu našej vytrvalej práce sme zberali na stredných školách a štúdium na nich nás utvrdilo v tom, že nech pochádza človek odkiaľkoľvek, tvrdou prácou môže dokázať, že je takým istým hodnotným človekom ako ktokoľvek iný. 

Hovorí sa, že osud je nevyspytateľný. Aj mne okrem môjho povolania poskytol možnosť zakúsiť pocit z učenia a vzdelávania iných. Výučba angličtiny je mojím koníčkom a napĺňa ma pocitom zodpovednosti odovzdať poznatky ostatným ľuďom. Svoj štýl a prístup k práci kopírujem od svojich bývalých učiteľov na základnej škole. Tí ma učili, že školské roky sú určené na štúdium. Sú to roky, ktoré sa v živote človeka už neskôr nenavrátia, a preto ich treba využiť aktívne a zodpovedne.

A čo dodať na záver? Viem, školy to majú ťažké. Boria sa s finančnými ťažkosťami, zháňajú sponzorov, prosia o peniaze na rekonštrukciu, píšu projekty... Jedno však viem iste ešte z môjho detstva, čo platí aj dnes. Hodnotu školy nezvyšuje jej moderná vybavenosť.

Mgr. Eva Vadkertiová, 

tlmočníčka – prekladateľka

 

 

 

Na moju základnú školu mám iba samé dobré spomienky. Boli sme super kolektív, kde bolo veľa vynikajúcich žiakov, ktorí v živote chceli veľa dosiahnuť.

Mne sa darilo vo všetkých predmetoch, no učitelia vo mne vzbudili najväčší záujem o vedu a techniku. Preto po úspešnom ukončení strednej školy ma prijali na Fakultu elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave, kde som získala titul inžinierky.

Ako mladá inžinierka „v mužskom svete“ som sa nestratila. Dôkazom toho je moje prvé pracovisko v atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach. Život mi ponúkol šancu overiť si svoje vedomosti aj v zahraničí. Už tretí rok pracujem pre spojené výskumné ústavy európskej komisie – JRC, kde zodpovedám za laboratórium merania celotelovej rádioaktivity v talianskej Ispre pri Miláne.

Život a práca v medzinárodnom prostredí je nielen zaujímavou skúsenosťou, je zároveň vynikajúcou previerkou vedomostí, znalosti cudzích jazykov a hlavne schopnosti komunikovať. Preto ďakujem všetkým, ktorí dali základy môjmu vzdelaniu a škole do budúcnosti prajem veľa dobrých a úspešných žiakov. 

 

Ing. Adela Mršková,

atómová fyzička

 

Pri spomienke na našu základnú školu sa mi najviac vybavujú ruže, ktorými bola v lete obsypaná. A hneď potom kopa výborných deciek, vrátane tých z blízkeho detského domova. Každý z nás mal svoje záujmy a stretávali sme sa oveľa viac než len na vyučovaní. Môj život po tieto roky do veľkej miery určoval chod školského speváckeho zboru, ktorý viedla moja mama. Že to stálo za to a okrem zábavy išlo aj o užitočnú skúsenosť, mnohí z mojich rovesníkov skôr či neskôr ocenili. V každom prípade to bol jeden zo vzácnych bonusov, ktorý hocijaká škola dnes len tak neponúka. 

Držím palce všetkým učiteľom, ktorí majú svoje povolanie naozaj radi. A ďakujem tým z nich, pre ktorých som tento príspevok napísala.

Mgr. Eva Andrejčáková,

rod. Nagyová,

redaktorka SME

 

 

            

Nebolo to až tak dávno, keď som po prvýkrát vkročil do priestorov našej milej základnej školy. Vtedy som si ešte samozrejme neuvedomil, akú dôležitú úlohu bude mať v mojom živote, a to hlavne v mojom ďalšom akademickom rozvoji. Je mi cťou, že po  rokoch môžem s radosťou nazrieť do jej “kolísky” hodnôt a istôt, ktorými nás všetkých obdarila a vystrojila do života. Sú to čestnosť, skromnosť, usilovnosť a vytrvalosť. 

Na našu školu mám veľmi píijemné spomienky, na všetkých učiteľov a vychovávateľov, a rovnako aj na mojich  spolužiakov. Je to až neuveriteľné, že všetky moje zážitky zo školských lavíc sú až natoľko čerstvé a reálne, ako keby boli zo včerajška. Nezabudnem na každodenné šantenie s kamarátmi počas  prestávok,  výlety do prírody, športové dni a rovnako zábavné predstavenia v mestskom kultúrnom stredisku.

Touto cestou sa chem poďakovať všetkým pedagógom za ich každodenne vynaložené úsilie, energiu a vieru v nás, žiakov. Ďakujem Vám, že ste vzbudili vo mne záujem o prírodné vedy a pomohli nazrieť do ich tajov.  Bez Vašej vytrvalej práce si neviem predstaviť cestu, po ktorej kráčam dnes. 

 

Mgr. Arnold Kužniar,

výskumný pracovník,

Holandsko

 

Na Základnú školu, toho času na Leninovej ulici, som do 1.ročníka nastúpila v roku l974. Spomienky na ňu, na život v nej? Je ich veľmi, veľmi veľa... Že som rada chodila do školy, mi možno neveríte, ale bolo to tak. Mám na ňu krásne spomienky,  ako aj na spolužiakov a učiteľov.

Hneď v 1.ročníku sa zo mňa stala iskrička. Na slávnostiach sme museli nosiť rovnošatu, na ktorú som bola hrdá. Ešte sa pamätám na iskričkový sľub. Z usilovných iskričiek sa stali v 3.ročníku pionieri s červenými šatkami a s povinnosťami. Pioniersky  sľub sme skladali pri Pomníku umučených s doprovodom slávnostných fanfár. Plnili sme si svoje pionierske povinnosti. Zbierali sme papier, železo, nadväzovali sme družobné kontakty a organizovali rôzne besedy. Pamätáte sa na ZUČ-ku, na záujmové krúžky, na akcie v pionierskom dome ? Alebo na časopis Kamarát? Nie som si istá, ale nevolali sa tie dve komiksové postavičky na zadnej strane Kamko a Kamka? Spomínate si na súťaže medzi pionierskymi oddielmi alebo na bodovanie   o najkrajšiu triedu? Alebo  na náš spevácky zbor Ùsmev? Rada spomínam na  návštevu spevokolu v Uherskom Hradišti.

Že som bola čestná pionierka, dokazuje aj fakt, že som bola predsedníčkou pionierskeho oddielu a kronikárkou skupinovej rady. 

Po maturite na strednej pedagogickej škole som v septembri nastúpila na moju bývalú základnú školu.To bola paráda, stala som sa členkou pedagogického zboru! Mohla som si potykať s mojimi bývalými učiteľmi a hlavne, mohla som nazrieť do zborovne, kde sa zvyčajne žiaci nedostanú. Na škole som zostala dva roky, potom som prestúpila na materskú školu.

Dnes žijem vo Viedni. A verte mi, že si často zaspomínam na zlaté detské časy, keď sú moji rakúski kamaráti zvedaví na moje detstvo. 

Beata Hesch, rod. Skoppová, 

Wien, Rakúsko